Dvanásťročný Wasil toho na svoj vek zažil skutočne dosť. V decembri 2015 opustil svoju matku a mladších súrodencov a vydal sa do Európy. Brat jeho matky žije vo Veľkej Británii a ona dúfala, že by sa Wasila mohol ujať. Na ceste do európskeho raja urazil takmer šesťtisíc kilometrov a o dobrodružstvo rozhodne nemal núdzu. Aj bez akéhokoľvek „kurzu prežitia“ dokázal v lese prečkať celých desať dní len s dvoma fľašami vody, dvoma keksíkmi a balíčkom datlí.
Najväčší šok však podľa svojho rozprávania zažil v momente, keď dorazil do smutne presláveného utečeneckého tábora „Džungľa“, ktorý francúzska vláda zrušila vlani v novembri. „Nečakal som žiadny veľký luxus, ale aj tak som nemohol uveriť tomu, že niečo také vzniklo na európskom kontinente,“ hovorí Wasil prvotriednou angličtinou, ktorú sa naučil od svojho otca prekladateľa. To najhoršie ho však ešte len čakalo. Raz v noci ho prebudil rámus, ktorý robil nepozvaný návštevník.
Zlodej sa snažil rozrezať stenu stanu nožom a dostať sa dovnútra. „V tom momente mi cudzie ruky stlačili hrdlo. Kričal som, ale práve pršalo, a tak ma nebolo hneď počuť. Našťastie moje volanie o chvíľu začuli ďalší ľudia a pribehli mi na pomoc,“ zveruje sa dvanásťročný chlapec z Afganistanu, ktorý ďalej rozpráva o desivých podmienkach v tábore. „Nebola tam tečúca voda, a keď pršalo, stany sa naplnili vodou a bahnom a ulice medzi nimi boli zrazu nepriechodné.“
Ráno po napadnutí sa Wasil rozhodol stan vrátiť. Bál sa ďalšej noci v osamelosti a toho, čo môže prísť. Dobrovoľníci ho priviedli na políciu a tá ho odviedla do vládou vedeného centra pre ohrozenú mládež, ktoré leží asi šesť kilometrov od Calais. Zdalo sa, že je z najhoršieho vonku, ale začali sa u neho prejavovať následky nočného dusenia neznámym útočníkom. „V týždňoch po útoku ma hrozne bolelo hrdlo z dusenia a začal som mať žalúdočné ťažkosti. Okrem toho som sa nevedel dovolať mame.“
Životnú traumu však zažil Wasil aj vo svojom rodnom Kunduze. Krátko po nútenom odchode otca z krajiny sa stal obeťou únosu. „Hral som sa vonku, keď mi zrazu niekto strčil do úst vreckovku a odtiahol ma nasilu preč. Rodine potom poslali fotografiu, na ktorej kľačím na kolenách a dvaja muži, zahalení šatkou, mi držia guľomet pri hlave. Únoscovia požadovali, aby sa im otec vydal na milosť a nemilosť, lebo inak zomriem,“ opisuje chlapec.
Asi o mesiac neskôr zaútočili vládne sily na sídlo jeho trýzniteľov a chlapec sa mohol vrátiť k svojej matke a súrodencom. Rodinná rada rozhodla, že ho pošle do Európy, kde sa pokúsi dostať k spomínanému strýkovi, ktorý žije vo Veľkej Británii. „Najprv sme museli zaplatiť 50 dolárov a ja som sa dostal do Kábulu, odkiaľ nás pašeráci ľudí previezli do Iránu. Na druhej strane hraníc nás prepadli a došlo aj na streľbu. Následne sme museli ísť v noci po púšti a potom asi 50 hodín autobusom.“
Neskôr Wasil pokračoval cez Turecko do Bulharska a ďalej do Srbska a Chorvátska. Na hraniciach so Slovinskom ho zatkla polícia. Po týždni ho prepustila na slobodu a ocitol sa v Taliansku, kde žil na opustenej vlakovej stanici. V lete minulého roka sa konečne dostal do Francúzska. Na jeseň sa mu podarilo kontaktovať na Facebooku jeho bratranca a prostredníctvom neho aj strýka. Ten mu sľúbil, že mu pomôže dostať sa do Veľkej Británie. Ako však uvádza autorka textu Lauren Collinsová, do dnešných dní nedošlo k vybaveniu žiadosti Wasila o azyl v krajine, a preto je jeho budúcnosť krajne neistá.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU.
