Európskymi médiami obiehajú pochvalné články na posledný bratislavský summit. Vraj sa EÚ poučila a vie, že musí občanom ponúknuť priame riešenie migračnej krízy, byť taká, akú chcú a riešiť ich problémy. Je to oprávnená chvála? Ako ďaleko sú momentálne predstavy elít EÚ od predstáv občanov na jej západe, východe a juhu?
Bratislavský summit prezidentov a premiérov 27 krajín EÚ mal vyriešiť nielen fyzickú bezpečnosť, ale aj hospodársku a sociálnu. Premiér Sobotka vyhlásil, že “v Bratislave zvíťazila vôľa riešiť rýchlo a spoločne reálne problémy, ktoré zaťažujú EÚ”. Rozoberme si to: Čo sú “reálne problémy EÚ”, ktoré treba riešiť “rýchlo a spoločne”?
Je to problém migrácie. Po prvé. Napodiv. Moslimskú migráciu už na bratislavskom summite nikto nevítal. Ani Tante Merkel. Je náhle problémom. Pretože Tante Merkel už má problém so svojimi Nemcami … “Na summite sme prijali deklaráciu a namaľovali mapu,” povedal slovenský premiér. “Cestovná mapa”, ktorá je výsledkom, je ale o ďalšom smerovaní európskeho integračného projektu. Všimnime si, že EÚ chce riešiť doterajšie rozporné záujmy jednotlivých členských krajín najmä v otázke brexitu a migráciu väčšou mierou integrácie. Ale integrácia a nabubrelá moc Junckerovej komisie je príčinou, a nie riešením problému. My potrebujeme nie diktát zhora sprevádzaný hrozbami, ale súhlas zospodu, sprevádzaný solidaritou s ostatnými členskými krajinami. Napriek tomu podľa záverov chce bratislavský summit “ponúknuť víziu atraktívnej EÚ, ktorej môžu veriť a ktorú môžu podporovať”. Nakoniec podľa môjho názoru ju neponúkol. Ale je to ešte možné?
Diskusia mala zabezpečiť “vykonávanie zmluvy EÚ a Turecka” o zabránení migrácii. Ale Erdogan za to predsa požaduje bezvízový styk do jesene, inak hrozí spustením ďalšej “vlny” migrantov. Nekompromisne. Takže “vykonávanie zmluvy EÚ a Turecka” je buď ´žvást´, alebo súhlas s bezvízovým vstupom osôb s tureckým pasom do EÚ. Čo je pozvánka moslimským bojovníkom zo Sýrie na infiltráciu EÚ či na dovolenku v Európe za peniaze EÚ. Neprijateľné riziko. Pritom Turecko si nič nerobí z podmienok EÚ voči tureckej legislatíve a jeho tajná služba aj armáda podporujú v Sýrii teroristov.
Lídri EÚ v Bratislave chceli aj “posilnenie hranice medzi Bulharskom a Tureckom”. Ak sa pozrieme na mapu, najväčšie množstvo migrantov nešlo pešo cez moslimské Bulharsko, poslušne až servilne plniace požiadavky NATO, ale preplávali do kresťanského, predchádzajúcou politikou Trojky zbedačeného Grécka s vládou ľavicového premiéra Tsiprasa. Migranti sa potom zhromaždili v Macedónsku cez Srbsko, a nie cez Rumunsko, potom pokračovali ďalej do Európy, v ktorej “prvú líniu” tvorí maďarsko-srbská hranica. Takže “posilnenie hranice medzi Bulharskom a Tureckom” znamená, že sme obetovali Grécko. Už druhýkrát. Ľavicový premiér Grécka nemá odvahu pre hrozbu neudržania Grécka v EÚ. Pritom jeho zotrvanie v EÚ za každú cenu je strategickou otázkou a kľúčovým aktívom pre NATO, kde je napodiv Grécko tiež členom – bez protestu… Grécko je kľúčovou krajinou aj v ruskom pláne významných projektov v oblasti energetiky idúcich z východných regiónov do EÚ – najmä toho, ktorý prinesie plyn z Kaspického mora do Európy inou trasou než cez Ukrajinu.
Problém je “pokračovať v úsilí o dosiahnutie širšieho konsenzu EÚ týkajúceho sa dlhodobej migračnej politiky” vrátane “solidarity” – čítaj nepretržitých kvót. Výsledkom sú škrty v eurofondoch na budúci rok o 24 percent, pričom tieto prostriedky by sa mali použiť na riešenie otázok migrácie. Splnomocnenec vlády SR pre vyjednávanie rozpočtu EÚ Vazil Hudák s tým súhlasil…
Bratislavské rokovanie vyzvalo tiež k rýchlemu spusteniu európskej pohraničnej a pobrežnej stráže, európskeho turistického informačného a autorizačného systému ETIAS, ktorý sa podobá americkému systému ESTA. Ten umožňuje predbežnú kontrolu vstupujúcich osôb. Únia by podľa bratislavského summitu ďalej mala uzavrieť dohody s tretími krajinami umožňujúce rýchlejšie návraty prisťahovalcov, ktorí do EÚ nebudú prijatí. Azda niekto bude chcieť migrantov, najmä tých odmietnutých, dobrovoľne?
O čom budú “dohody” a ako budú vyvážené? Ako s Tureckom? Bude Európa sľubovať napríklad Líbyi rekonštrukciu infraštruktúry po ničivej vojne, ktorú do tejto krajiny priniesla? Bezvízový styk? Alebo sa bude vyhrážať ďalším bombardovaním?
V prípade nesúhlasu susediacich krajín s príjmom odmietnutých uchádzačov o azyl to znamená nútenú koncentráciu v zhromažďovacích táboroch pod dozorom guľometov, vysťahovanie na výsadkových lodiach (ktoré však Francúzsko predalo Egyptu) na území tretích krajín bez ich súhlasu – čiže porušenie výsostných vôd, anexiou pobrežia a násilnou prepravu státisícov ľudí armádou.
V Bratislave sa lídri EÚ dohodli aj na spoločnej obrane, boji proti terorizmu a radikalizácii. Čo plánuje európska armáda spoločne brániť, keď nie je dnes schopná pomôcť Grécku ubrániť jeho ostrovy pred nájazdmi pašeráckych lodí? Budeme platiť žoldnierov na obranu záujmov francúzskeho uránového priemyslu v Afrike? Alebo na obranu talianskeho záujmu o lacnú ropu z Líbye? Vznikne “internacionálna armáda” podobná tej z Varšavskej zmluvy, ktorá v roku 1968 okupovala ČSSR? Bude môcť táto armáda zasahovať vnútri územia EÚ na obranu “spoločných záujmov” – napríklad proti vzpierajúcim sa vládam, ako je Orbánova? Kto bude veliť a kto dá za všetky ostatné krajiny rozkaz na začatie vojny (a tým aj za dôsledky, ktoré toto rozhodnutie bude mať)? Otázkou posilnenia európskej vojenskej kapacity je aj nutnosť posilnenia európskej zbrojnej sebestačnosti – po odchode Británie a po oslabení NATO v prípade zvolenia Trumpa v USA za prezidenta. Vrátime sa k projektom Tornádo, Leopard a budeme živiť francúzske a nemecké zbrojovky? Prečo? Česká alebo rakúska armáda je vtip. Pretože v Alpách ani na Šumave nemá proti komu bojovať; a Česko rovnako ako Rakúsko nemajú ani dostatok peňazí na nákup pohonných hmôt, nieto na zaplatenie vojakov a vystrieľané náboje. Ropu do Česka dodáva Rusko, náboje Nemecko. Vojna je drahá. Vyčerpáva surovinové, finančné aj ľudské zdroje. Občania, rozmaznaní polstoročím relatívneho mieru na európskom kontinente, ale od EÚ a jej politikov čakajú záruku bezpečnosti.
Pokus postaviť jednotný front EÚ tvárou v tvár brexitu je v troskách bez ohľadu na páčivé reči. Príliš veľa národnej chamtivosti, príliš veľa protikladných záujmov. Málo odhodlania likvidovať dôvody, ktoré k brexitu viedli, rovnako ako málo odhodlania zhodiť demokratickú fasádu a vyrovnať sa s utečencami jednoznačne a nehumánne.
Jednoduchá, ale nutná otázka: Čo to vlastne robí Angela Merkelová, ktorá uznáva chyby, ale politiku voči imigrantom nemení? A o čo sa snaží napríklad Juncker, keď nadáva východným krajinám EÚ? Sú tí ľudia spomalení, či lepšie povedané konzervatívni, alebo nás len nemajú radi a nedbajú na nás?
Čo, respektíve kto je to “nás”? Jean-Claude Juncker povedal, že “nechce viac Európy, ale lepšiu Európu”. Olé… Takže prosím európskych politikov, aby prestali dávať Ukrajine falošné sľuby a stiahli sa. Ukrajina sa nestane členom EÚ, nebude mať bezvízový ani bezcolný styk. Je to ožobračená krajina s neprijateľnými metódami štátnej správy. Obchodujme s ňou, ale nestarajme sa o ňu. Nechajme ju jej osudu.
Francúzsky návrh na vybudovanie velenia EÚ pre vojenské operácie je krásny, ale bola by to ďalšia parazitná štruktúra neschopná akcie. Pretože získať súhlas osieho hniezda 27 krajín je ťažké. Frustrácia generálov by mohla viesť k laxnosti podobnej laxnosti Frontexu alebo k vojenskému prevratu v Európe.
Merkelová v Bratislave uviedla, že EÚ bola doteraz v “krízovej situácii” a že bolo životne dôležité, že sa jej štátnici dohodli na “pobrexitovom” akčnom pláne. Vzápätí taliansky premiér Renzi odmietol usporiadať tlačovú konferenciu so svojimi nemeckými a francúzskymi náprotivníkmi. Pretože sa viac nezhodli, než zhodli. Renzi nesúhlasil s ich pozíciami v oblasti prisťahovalectva a ekonomiky. A tak vyhlodané talianske banky nebude nikto sanovať. Maďarský premiér Viktor Orbán zase odsúdil migračnú politiku EÚ ako “sebadeštruktívnu a naivnú”. Minister zahraničných vecí Luxemburska vyzval EÚ, aby Maďarsko vylúčila z EÚ. Orbán vyhlásil, že bez toho, aby Nemecko určilo pevný strop na počet prisťahovalcov, ktoré je ochotné prijať, bude ďalej fungovať pozývací “nasávací efekt”. Nastúpi nová hraničná polícia EÚ chrániť maďarské hranice a bude rovnako tvrdá ako maďarská armáda? Alebo bude rovnako neschopná ako nemecká polícia, ktorá nemá prehľad, kto do Nemecka vstúpil? Orbán dodal, že predstavitelia európskych krajín pozdĺž balkánskej migračnej trasy, vrátane Rakúska a Nemecka, sa zídu vo Viedni, aby sa pokúsili nájsť cestu vpred. Lídri európskych krajín však na sobotňajšom summite v rakúskej metropole žiadnu dohodu nedosiahli. Riešenie EÚ krízy EÚ je prestať kritizovať EÚ. A to je zlý vtip, nie stratégia.
Vyšehradské štáty – Poľsko, Maďarsko, Slovensko a Česko – uviedli v Bratislave, že je potrebné posilniť úlohu národných parlamentov, čo podporuje dodržiavanie zásad subsidiarity a proporcionality. Menej Bruselu, viac sluchu národným vládam. Prestať ignorovať malé krajiny. Žiadny diktát a vydierania. “Duch Bratislavy bol duchom spolupráce,” povedala kancelárka Merkelová. Popcorn? V Merkelovej Európe čaká raj. Nečudujte sa utečencom. Postavme v Líbyi gigantický tábor pre zadržaných utečencov, nabáda Orbán. Bezvýsledne, samozrejme. Migračnú dohodu, akú má teraz EÚ s Tureckom, chce Orbán uzavrieť aj s Egyptom.
Krajiny Vyšehradu trvajú na tom, že európska integrácia je spoločným projektom, nie Junckerovým. Chcú dvojnásobnú dávku NATO a netúžia budovať pod francúzskym vedením európsku armádu. Politici V4 sú optimisti, čo sa týka americkej ochoty platiť európsku časť NATO. Voľný pohyb je dôvod, prečo sa Poľsko, Maďarsko, Slovensko a Česko pripojilo k EÚ, tvrdia. Efektívna EÚ musí zlepšiť komunikáciu o výhodách jednotného trhu a skutočného potenciálu svojich štyroch slobôd vrátane voľného pohybu osôb.
Bulharsko, ktoré je najchudobnejšou krajinou EÚ, vybudovalo plot a inštalovalo vojakov na hraniciach, ale hovorí, že potrebuje väčšiu podporu zo strany EÚ, aby sa mohlo kontrolovať, kto prichádza. Summit v Bratislave ani schôdzka vo Viedni nepomohli. Čudujete sa protiunijným náladám a túžbam po “exite”? Ja nie.
Čo sa týka migračnej krízy, tá sa presúva zatiaľ do priestoru Stredozemného mora a týka sa Afričanov. Vy ste stokrát navrhli jedinú možnosť: Strieľať, potápať. To asi páni neschvália. Rysuje sa niečo, čo by sa vošlo do ich predstáv o tom, čo je prijateľné a pritom by to problém zmiernilo?
Nie. Kým sa nerozhodne Európa pre krvavé odstrašujúce akcie (a to sa nestane, kým prepuknú masové ozbrojené konflikty migrantov voči bezpečnostným zložkám na európskom území, lebo je vidieť, že násilie z Calais nestačí), neexistuje efektívna metóda, ako znemožniť migrantom opustiť Afriku či Turecko. Migračná túžba, onen Merkelovej raj, zostane. Je jediná možnosť. Rozstrieľať niekoľko pašeráckych lodí aj s ľuďmi na palube po vniknutí do teritoriálnych vôd krajiny EÚ, nechať ich utopiť bez pomoci, natočiť masaker na video a púšťať ako reklamu v afrických televíziách. To isté možno urobiť pri pokusoch o násilné prekonanie hraničných plotov. Ale to znamená rezignovať na humanistické princípy, na ktorých európska integrácia politicky stojí. To znamená priznať si, že stojíme proti novej vojnovej taktike, ako keď sme stáli proti vojskám Džingischána, nie proti humanitárnej kríze z vojnového utrpenia, ktoré vyvolala európska a americká politika. Čiže masaker je vojenskopsychologicky účinný (rovnako ako buzerácia utečencov v detenčných táboroch na území Česka), ale vzhľadom na “nevinných mŕtvych” politicky neznesiteľný. Čiže preventívne akcie sa nezačnú. Rovnako tak sa nezačne anexia Líbye a vyhadzovanie utečencov z lodí na líbyjskom pobreží pod hrozbou guľometnej paľby. Musíme čakať, kým s násilím začnú migranti frustrovaní z toho, že sa migračný sen nerealizoval. Realisticky tvrdím, že za súčasného vedenia krajín EÚ je násilie nemožné. Znamenalo by to prijať izraelské metódy – aj s rizikami “zamrzlosti” a medzinárodne politickými dôsledkami.
Môže sa stať, že to vyriešia separátne akcie Orbána, teda stavanie plotov, alebo Rakúšanov, a to obmedzenie dávok a hraničné kontroly? Český prezident Zeman žiada zavedenie kontrol na hraniciach, za čo je často terčom posmechu. Koniec koncov, tí migranti skutočne chcú ísť hlavne do Nemecka a Švédska…
Možno. Ale vstupujú na územie EÚ v Grécku alebo v Taliansku. A až Nemci zistia, že všetci sa do Berlína nezmestia, budú sa rozptyľovať opačným smerom. Potom bude potrebné kontrolovať nemecko-českú hranicu a nazerať do pasu každému Nemcovi, či nie je migrant. Čo povedie k diplomatickým incidentom. Čiže teraz musíme chrániť grécku a taliansku hranicu. Obvod pobrežia gréckych ostrovov je obrovský. Táto námorná hranica sa nedá uchrániť. A to už vôbec nie obyčajnou pohraničnou strážou Grécka. Rovnako tak možno len ťažko uchrániť hranicu Talianska. Grécko má pozemnú hranicu s dĺžkou 1228 km, Česko 2290 km, ČSSR malo 3347 km. Za existencie “železnej opony” československú hranicu strážilo 18- až 30-tisíc mužov, plus množstvo colníkov a príslušníkov Verejnej bezpečnosti v pohraničných obciach a mestách. Osem až desať mužov na kilometer hranice, a to za situácie, keď bol v prevádzke elektrinou nabitý plot a mínové nástrahy pozdĺž celej západnej hranice. Samozrejme, grécke pobrežie je dlhšie ako pätnásťtisíc kilometrov. To by znamenalo permanentnú službu 150- až 200-tisíc vojakov s príslušnou hliadkovou technikou – rýchlymi člnmi, vrtuľníkmi, radarmi. Plus permanentnú policajnú súčinnosť na pobreží. Takto intenzívnu ostrahu hraníc nemožno financovať z rozpočtu vysatého Trojkou, bez nezištnej solidarity celej EÚ. Namiesto okamžitej organizácie pomoci Grécku a Taliansku sa EÚ háda.
Čo ekonomická a sociálna podstata EÚ?
Vzájomná rovnosť, vzájomná dôvera a spoločná sociálna spravodlivosť. Podpora znevýhodnených na vyrovnanie nerovností. Podpora inovácií a rastu ekonomík. Ekonomická spravodlivosť a vzájomná výhodnosť. Spoločný trh. Spoločné spotrebiteľské pravidlá. Spoločné nadštátne investície najmä do infraštruktúry. To všetko bez dohôd o integrácii sa nedá robiť.
Kolujú informácie o blížiacich sa problémoch Deutsche Bank – je to známka blížiacej sa katastrofy?
V roku 2012 sa prevalilo, že počas finančnej krízy zatajila straty za 12 miliárd dolárov. Tiež sa ukázalo, že v krízovom roku 2008 dosiahla časti zisku manipuláciou s úrokovou sadzbou LIBOR. Nakoniec The New Yorker prišiel s informáciou, že cez londýnsku pobočku prala Deutsche Bank peniaze ruských oligarchov, ktorí sú na sankčnej listine USA. Objem toxických úverov Deutsche Bank je podľa znalcov obrovský. Navyše jej za podvody s hypotékami udelilo americké ministerstvo spravodlivosti obrovskú pokutu, 14 miliárd dolárov, zatiaľ čo Deutsche Bank na tento účel vytvorila rezervy 5 mld. USD. Poškodzuje ju aj politika nízkych úrokových sadzieb Európskej centrálnej banky. Rizikom pre DB je aj brexit, lebo pätina príjmov DB pochádza z Veľkej Británie. Najrôznejšie škandály a súdne procesy vyšli Deutsche Bank od roku 2012 už na viac ako 12 miliárd eur. Akcie DB (NYSE: DB) sa dostávajú pod 11,3 eur za akciu. Ešte vlani sa obchodovali za 27,95 eur za akciu, v máji 2007 ale stála akcia 160 eur. V rámci reštrukturalizácie chce nové vedenie DB prepustiť počas dvoch rokov 35-tisíc zamestnancov, zbaví sa 6000 externistov, zruší pobočky v desiatich krajinách vrátane Austrálie a prestane vyplácať dividendy. Do budúceho roka sa chce zbaviť 200 zo svojich 700 pobočiek. Zisk za tohtoročný druhý štvrťrok klesol medziročne o 98 percent. To je katastrofa. Americký FED v marci informoval, že banka neprešla záťažovými testami, takže by nemusela prežiť prípadnú finančnú krízu. Z európskych záťažových testov vyšla medzi dvanástimi najhoršími. Inštitút ZEW zistil ešte pred udelením pokuty americkým ministerstvom, že by DB chýbal kapitál približne 19 miliárd eur, čo je viac, než predstavuje aktuálna trhová hodnota banky.
Ďalšími bankrotármi by boli vedľa Deutsche Bank francúzskej banky Société Générale (mínus 13 miliárd eur) a BNP Paribas (mínus 10 miliárd eur). Podľa záťažových testov najhoršie skončila talianska Monte dei Paschi di Siena, írska Allied Irish a rakúska Raiffeisen. Správa analytikov Société Générale hovorí, že DB by aj pri priaznivom rokovania o urovnaní s americkými úradmi potrebovala dodatočný kapitál. Server Manager Magazine priniesol informáciu, že sa uvažuje o spojení Deutsche Bank s konkurenčnou Commerzbank. Kancelárka Angela Merkelová pre Deutsche Bank vylúčila akúkoľvek štátnu pomoc. Čo sa suma sumárum rovná odporúčaniu run na banku a následnému bankrotu. Nebude to ale bankrot nemeckého štátu?
Teraz ešte len najväčšia nemecká banka pod americkým tlakom zistí, ako sa muselo cítiť ožobračené Grécko… To nie je trest pre banku, to je americká asymetrická odpoveď Merkelovej, že nemá vyskakovať a má tlačiť Európu k prijatiu TTIP.
Zároveň Francúzsko odmietlo dohodu TTIP, čo je pre zmluvu s USA hlboký zárez ..
Únia sa síce nedohodla, či ukončiť rokovania o obchodnej dohode s USA, ale výhrady majú aj iné krajiny. Protesty proti CETA a TTIP prebiehajú v Berlíne. Francúzsko a Rakúsko chcú ukončiť rokovania, výhrady majú Slovinsko a Luxembursko, prezradil Jan Mládek z Bratislavy.
Toxická je ale aj hospodárska a obchodná dohoda s Kanadou CETA, ktorá je obdobou TTIP s USA. Pretože Česká republika prevzala zmluvu o ochrane investícií s USA podpísanú Václavom Havlom tesne po revolúcii. Táto medzištátna zmluva ratifikovaná Parlamentom pod číslom 187/1993 Zb. a novelizovaná po vstupe ČR do EÚ pod číslom 102/2004 Zb. má prednosť pred českou ústavou a požaduje “nediskriminačné zaobchádzanie” a “zaobchádzanie najvyšších výhod” pre americké spoločnosti aspoň tak priaznivé ako pre tretie krajiny. Čiže pre Kanadu. USA touto zmluvou sú tak ticho pripojené k zmluve CETA, že to nik netuší. Zmluva o ochrane investícií s USA má platnosť ešte desať rokov po jej vypovedaní…
A existujú nejaké vierohodné koncepty, ako zostať krajinou s potenciálom dosiahnutia dnešnej západnej životnej úrovne, a pritom sa obísť bez EÚ? Zmieňuje sa Vyšehrad plus, hovorí sa o spolupráci s Čínou… Alebo aj o EÚ, ktorá minimalizuje svoju agendu na voľný obchod.
Minimalizovať agendu EÚ len na voľný obchod nemožno. Uprostred Európy nemožno byť ani “nezávislým” alebo len niečou vzdialenou perifériou. Vždy to musí byť komplexný spoločný priestor pre investície, prácu i pre voľný pohyb ľudí. Či už to bude Hodvábna cesta 2, V4 +, Stredoeurópska únia, partnerstvo s Ruskom a eurázijská hospodárska únia. Európska únia z toho ale nevychádza doteraz najhoršie, cez všetky negatíva.
Ani vy iste nechcete to, čo tí “Prouzové” podsúvajú: Cestu do “Putinovho náručia” ako nevyhnutný dôsledok odklonu od cesty “silnej Európy” a “úzkej európskej spolupráce”. V tom Rusku nakoniec čo sa týka životnej úrovne za veľa nestojí.
“Putinova náruč” nie je vankúš pre lenivých. Je to národný oligarchický pravicou bezohľadne riadený štát s rovnou daňou a minimom sociálnych štandardov. Prečo? Pretože bol predtým vykradnutý Jeľcinom a jeho oligarchami; teraz vstáva z popola. Putin nie je remake sovietskeho pokusu o komunizmus či socializmus. Nemýľme sa. Zaujímavý však na Putinovom náručí je jeho stály záujem o Európu. Že je to záujem účelový, veľmocenský, nie je zlé a je dobre to vedieť. Neutralizuje to čiastočne svetovládnu tendenciu USA vzišlú zo Stratégie pre nové americké storočie.
Nikto nám ale nevnucuje životnú úroveň ruských bomžov. Nikto nás nenúti chlastať lacnú vodku na predmestí a fetovať krokodíla. Eurázijská hospodárska únia nerieši vnútorné pravidlá členských štátov, ani mieru ich vnútornej demokracie. Rieši iba spravodlivý obchod bez cieľov a spoločnú obranu. Ak by som mal porovnať NATO a Rusko, čo sa týka ochoty angažovať sa pri obrane svojich periférií, vychádza Rusko zatiaľ dokonca horšie. Podrazilo Srbsko a nechalo ho zničiť. Neinvestuje do obrany Sýrie toľko, koľko by mohlo a z taktického hľadiska malo. Taktizuje. Minimalizuje náklady a maximalizuje zisky za každú cenu. Pre Česko je ale Rusko bezodným trhom. Rovnako ako Čína. Nevyužívame ponúkané príležitosti a to je škoda. Pripojili sme sa k embargu, na ktorom prerábame. Naše správanie v zahraničnej politike by malo byť vyvážené a racionálne – malo by zohľadňovať naše štátne (nechcem zámerne hovoriť národné) záujmy. Najmä tie ekonomické. Nie záujmy druhých štátov, pokiaľ z ich záujmov nič nemáme.
Ale vieme si definovať vlastné štátne záujmy? Je nimi hanblivý antisovietizmus pretavený v antirusismus alebo je nimi ekonomická výhodnosť výroby a obchodu? Je logické, že sa teraz aspoň snažíme prepojiť s ostatnými, ktorých záujem je podobný. Ale podarí sa to? Pri pohľade na fanatických katolíkov vo Varšave pochybujem. Nechcem zákaz potratov, ani kňaza v spálni. My sme sa však nikdy s termínom Brusel nestotožnili. My sme ho brali vždy ako pokladničku na lacné prachy, a inak ako nutné zlo. Smejeme sa zakriveným banánom a uniká nám podstata integrácie. My sa musíme najskôr chcieť integrovať. Doteraz sa chceli integrovať iba elity, nie občania. Budeme to chcieť a naučíme sa to skôr, ako budeme priamo ohrození? Vieme sa vôbec integrovať?
Začnime trebárs novou integráciou so Slovenskom, s ktorým nás mnohé spája. Mnohé nás už nerozdeľuje, časy Mečiara a ľudákov z Matice slovenskej sú preč. Slovensko zistilo, že euro mu neprekáža. Prajme si Česko-Slovensko inak a lepšie. A môžeme začať robiť politiku pod heslom nadmieru národoveckým: Vráťte nám ukradnutú Európu. Áno, ukradnutú. Európu ukradnutú Európskou komisiou pre nadnárodné korporácie a cynických bankárov. Pretože pôvodný koncept “našej” Európy, do ktorej sme vstupovali, bol iný: Bola to sociálna Európa roku 2002 projektovaná pre ľudí, nie pre chamtivé korporácie.
Ivan Langer sa nedávno priznal, že v referende o vstupe do EÚ hlasoval PROTI. Aká bola vaša voľba a stojíte si za ňou?
Ivan Langer je pupočnou šnúrou spojený s rozkrádaním tohto štátu tými nadnárodnými korporáciami v mene neoliberalizmu. Ja som hlasoval ZA. Aj dnes by som, aj keď ďaleko opatrnejšie, hlasoval ZA, ale podmieňoval by som svoj hlas spoločnou daňovou politikou a spoločnou sociálnou politikou. Minimálnou európskou mzdou, minimálnym európskym dôchodkom. Chcem Európu sociálnu, chcem Európu demokratickú, za ktorej politiku sa nemusím hanbiť. Nechcem vydierať a fleece Grécko, nechcem bombardovať Líbyu. Nechcem sa ani vysmievať pobrexitovej Británii. Chcem inkluzívnu a sociálne spravodlivú Úniu, solidárnu k svojim občanom, ktorí ju tvoria. Ktorá ich záujmy vie brániť pred vonkajším nebezpečenstvom. Ktorá im svojím servisom slúži. Nie rozhádanú Európu plnú zlodejov, solidárnu tak akurát k davom utečencov z čiernej Afriky či k radikálnym islamistom Stredného východu, kradnúcim bohatstvo Ukrajiny a ďalších krajín nehanebným pirátom Drakeom. Nechcem nemecký Drang nach Osten, netúžim ani po Vilémovskej svetovláde či britskom Commonwealthe.
Túžim ale po rešpekte od ostatných členských krajín, ktorého je akútny nedostatok. Nie sme handra na povracanú nemeckú podlahu.
