Profesor sa znovu vrátil aj k situácii v Turecku a cez ňu sa dostal až k EÚ. Domnieva sa, že 30 až 40 percent akademikov padlo za obeť čistkám, ktoré turecký prezident Recep Erdogan rozpútal po nepodarenom puči z minulého roka.
Niektoré univerzity v krajine polmesiaca úplne skončili, iné museli značne obmedziť svoju prevádzku.
Erdogan už vraj rozhodne nechce smerovať krajinu do EÚ.
„Z hľadiska ideológie neverím, že islamistická vláda v Turecku verí v Európsku úniu, to nie. Je to len taktický ťah. Ako islamisti neveria v žiadne európske projekty, ale sú tu určité ekonomické, reálpolitické skúsenosti. Nemôžete čakať, že Erdogan náhle vyhlási – Tak my už nechceme.”
Turecko by to dostalo do ťažkej pozície. Vláda tlačí krajinu veľmi pragmatickým smerom. Skombinujte si to navyše s problémami z európskej strany ako utečenecké krízy, populizmus a stále sa meniace nároky na Erdogana,” hovorí profesor.
Celý rozhovor nájdete TU.
„Erdogan už podľa mňa členstvo v EÚ nechce. Z hľadiska hodnôt už nie je proeurópsky zmýšľajúci. Ale z politických dôvodov by to pre neho bolo drahé. Turecko totiž nemá ropu, potrebujú spojenie kvôli nízkej ekonomike, a v dôležitých oblastiach ako investície, import a export sa Turecko stále spolieha na Európu, najmä na Nemecko. Takže Erdogan nikdy nebude otvorene protieurópsky,” hovorí akademik, ktorý dnes aj s rodinou žije v Olomouci.
Erdogan Európu potrebuje, ale na domácej scéne sa bude EÚ vysmievať, pretože mu to prinesie politické body. EÚ potrebuje Erdogan už preto, že si príliš nerozumie s Ruskom. Obe krajiny sa teraz znovu pokúšajú o vzájomne zblíženie ako už mnohokrát v minulosti, ale ich zahraničné záujmy sú natoľko rozdielne, že len ťažko nájdu spoločnú reč. Dobre sa to ukazuje pri kríze v Sýrii. Turecko kedysi ťažilo z toho, že si dokázalo udržať odstup od konfliktov vo svojom okolí, ale teraz sa zrazu angažuje ako v Sýrii, tak v kríze okolo Kataru, a to je podľa profesora problém.
Turecko má problém, Egypt má problém, Irán má problém…
„Egypt tiež nie je z Turecka nadšený, takže pozitívna klíma pre debatu tu nie je. Aby sa to dalo zastaviť, muselo by Turecko s tými intervenciami prestať. Región kolabuje, islamský svet prechádza civilizačnou krízou. Je to náročný región na porozumenie. Vezmite si napríklad Turecko a Nemecko. Vo veľa veciach sa nezhodnú, ale pri Katare majú rovnaký náhľad,” vykresľuje situáciu akademik.
Blízky východ teraz predstavuje sud s prachom. Sýria je v troskách, Irak má obrovské problémy, Egypt má síce zhruba rovnaký počet obyvateľov ako Turecko, ale jeho ekonomika je podstatne slabšia ako turecká ekonomika, asi tretinová. To je veľký problém.
„A s tým súvisí ešte jeden scenár. Populácia Turecka je 80 miliónov. Populácia Egypta je 80 miliónov. Dohromady 160 miliónov. Ak skolabujú tieto krajiny, skolabuje Európa. Toľko ľudí sa jednoducho nedá zastaviť. Predstavte si, v roku 2009 Asad vyhlásil: ´OK, odstúpim, ale chcem, aby 50 000 Sýrčanov mohlo žiť v Nemecku ako občania.´ Nemecko odmietlo. Teraz máme šesťstotisíc Arabov žijúcich v Nemecku. Zrejme najväčšiu udalosť v dejinách moderného Nemecka. Ale nechápte ma zle, ja Nemecko uznávam. Po zvolení Trumpa, ak ma ako politológa požiadajú, vymenujem Nemecko ako vodcu slobodného sveta. Stredný východ je však natoľko chaotický, že ho nesmieme destabilizovať ešte viac,” žiada profesor.
Má na mysli predovšetkým Irán. To rozhodne nie je ideálny štát, ale kolaps Iránu či Jordánska by v konečnom dôsledku znamenal pád EÚ.
- Reklama -
